PROSTÁ REČ

Krátky popis:

V prítomnej zbierke, príznačne nazvanej „Prostá reč“, sa nám Pavel Bunčák ukazuje v novom svetle. Akoby účtoval so svojimi básnickými začiatkami: oprostil výraz, obohatil verš novými, logicky spriahnutými obrazmi a myšlienkami. Predkladá nám lyrické poryvy, zátišia, spomienky na detstvo, na rodný kraj, ponára sa do otázok života a lásky, plynutia aj trvania. Na všetko sa díva akoby pokojným pohľadom, v hĺbke však zvíchreným mladíckym chvením. Vnútorným nábojom týchto veršov je zaiste nostalgia za mladosťou, ale vyvažovaná múdrosťou zrelosti. „Óda na starobu“ je v tomto ohľade typickou jeho básňou, aké čítame v prvej a druhej časti zbierky. Túto intímnu lyriku, ktorá má charakter spovede, vystriedava lyrika občianska, hojne zastúpená v tretej časti zbierky, kde vyspievava svoj osobný, nepatetický, ale o to úprimnejší a príťažlivejší postoj k nášmu dnešku a k nášmu veku. Ukazuje, ako moderný človek, organicky zžitý so socialistickou formou civilizácie, neprestajne chce kráčať vpred, k vyššiemu a lepšiemu životu. Z tohto hľadiska posudzuje seba aj spoločnosť: dobyť čoraz väčší kruh poznania, žiť čoraz dokonalejšie a túžiť byť čoraz dokonalejším. Túto snahu v ňom živí a podporuje umenie, neprestajne hľadiace okolo seba, vidiace minulosť, prítomnosť, ale aj obracajúce zrak do budúcnosti.


Bunčákove verše pôsobia svojou bezprostrednosťou zážitku, výrazu, úprimnosťou citu aj myšlienky. Sú spoveďou so širšou spoločenskou platnosťou, výrazom básnikovho vrúcneho citu k životu, ktorý osvetľujú z viacerých bodov, a tak obohacujú aj náš pohľad naň. V tomto je napokon aj zmysel ich básnického účinku.