ARCHITEKTÚRA NA SLOVENSKU 1945-1975

Krátky popis:

Vývoj architektúry na Slovensku v rokoch 1945— 1975 reprezentuje formovanie socialistickej architektúry. Autor obdobne ako vo svojej publikácii Architektúra na Slovensku 1918—1945 aj teraz sleduje náš vývoj paralelne so všeobecným vývojom architektonického konceptu, ako aj niektorých ďalších teoretických problémov. V prvých kapitolách venuje pozornosť týmto teoretickým problémom: história, teória a kritika v socialistickej architektúre — teória konceptu, — vzťah architektúry k spoločenským podmienkam, — vývoj architektonického konceptu. Na poznávaní týchto základných problémov sú v čase a kvalite načrtnuté dosiahnuté výsledky v zahraničnej tvorbe, a tak je vytvorená báza pre názorné a zodpovedné poznávanie stavu a vývoja nášho architektonického konceptu.

Formovanie socialistickej architektúry na Slovensku reprezentuje hlavný cieľ publikácie. Chce podať ucelený obraz vývoja slovenskej architektúry od ukončenia druhej svetovej vojny po súčasnosť. Časové rozpätie tridsiatich rokov je rozdelené do Štyroch nerovnako dlhých období. Každé má vyhranený charakter, takže predstavuje skoky od jedného názoru k druhému, pričom niektoré názory pretrvávajú a v rôznej intenzite sa uplatňujú vo viacerých obdobiach.

Roky 1945—48 charakterizuje nadviazanie na progresívnu tvorbu funkcionalistickej architektúry tridsiatych rokov. Táto základná metóda tvorby sa v menšej intenzite prejavuje aj v nasledujúcich obdobiach. V rokoch 1948—1950 nastupujú nové spoločenské vzťahy, ktoré sa prejavia aj v organizácii projektovania, stavebníctva, v plánovanom hospodárstve, v prestavbe celej spoločenskej sústavy. Vojnou vyčerpaná krajina začína budovať so zmenšeným počtom odborníkov, nedostatkom materiálov i technických zariadení. Je pochopiteľné, že v takýchto pomeroch začína v architektonickej tvorbe prevládať vulgárny ekonomizmus či utilitarizmus vopred podmienený hospodárskou a stavebno-technickou nevyhnutnosťou, neskoršie podmienený byrokratickým aparátom. Prvú polovicu päťdesiatych rokov charakterizuje nástup tvorby socialistického realizmu, s historizujúcimi formami a jednostranným preferovaním emotívnych zložiek architektúry — pričom vývoj dispozície a konštrukcie stagnuje. Od polovice päťdesiatych rokov je očividný odklon od historizujúceho eklekticizmu aj od bývalého ekonomického racionalizmu. Začínajú sa preferovať emotívne zložky architektúry v širších až krajinárskych súvislostiach. Architekti sa snažia o vyrovnanie zložky racionálnej s emotívnou — o komplexné zvládnutie problému. Toto obdobie je najdlhšie. Najdlhšie aj preto, lebo krízové obdobie rokov 1968—1970 napriek tomu, že podstatne neovplyvnilo vývoj konceptu, predsa narušilo, najmä však spomalilo kontinuálny vývoj, ktorý sa postupne vyrovnáva s určitými deformáciami.

Cieľom nášho poznania je postihnúť objektívnu pravdu — preto ju overujeme praxou. Napriek úzkostlivej snahe o zachovanie správnej proporcionality pri hodnotení druhov, ako aj uvádzaní autorov — iste je táto práca poznačená vlastným, individuálnym názorom a teda má aj medzery, ktoré bude treba sústavne dopĺňať a korigovať.