NÁDEJ ZOMIERA POSLEDNÁ

Krátky popis:

Nádej zomiera posledná — boli časté slová Alexandra Dubčeka. Neraz si ich opakoval najmä v ťažkých a zložitých chvíľach. A takých chvíľ nebolo, ako vieme, v jeho živote malo. Prekonával ich vôľou, vierou v ľudí, čestnosťou, nádejou a nezdolným, hoci často nedobrovoľne pritlmeným optimizmom. Niet preto divu, že aj knihu spomienok z najdôležitejších období svojho života nazval touto príslovečnou vetou, ktorá ho tak výrazne charakterizovala.

Knihu stihol pripraviť ešte sám, hoci jej konečnej redakcie a vydania sa už nedožil.

Dubčekova kniha pamätí vznikala nezvyčajným spôsobom. Myšlienka na jej vydanie skrsla niekedy na jar 1990, keď sa v období vlády národného porozumenia pripravovala publikácia Profily vzdoru, torzovito zachytávajúca na fotografiách Dubčekov život počas posledných 20 rokov núteného domáceho exilu v neslávne známom období tzv. normalizácie. Vedelo sa, že pri mimoriadnom pracovnom zatažení vo funkcii predsedu Federálneho zhromaždenia po novembri 1989 nemôže fyzicky napísať knihu sám. Jednoducho nemal na to čas. Preto priatelia a spolupracovníci navrhli Alexandrovi Dubčekovi z každého obdobia jeho života zo tridsať otázok, na ktoré potom vo vzácnych voľných chvíľach odpovedal do mikrofónu. Vyrozprával príbehy zo svojho dramatického života. magnetofónových záznamov ich potom literárne a edične spracoval známy novinár a zahraničnopolitický reporter zo šesťdesiatych rokov Jiří Hochman, ktorý odišiel po okupácii do exilu v USA a je profesorom na univerzite v štáte Ohio. Myšlienky na vydanie pamätí sa na jeho podnet ujalo známe vydavateľstvo Kodansha v New Yorku, ktoré v roku 1991 podpísalo s Alexandrom Dubčekom vydavateľskú zmluvu. A tak vznikla táto kniha. Vydavateľstvo Kodansha pripravilo jej vydanie vo viac ako desiatich západných jazykoch a v japončine. V súčasnosti vychádza teda aj v slovenčine a češtine.

Prvých dvadsať kapitol stačil ešte Alexander Dubček osobne prečítať a dať pokyny na ich úpravu. Zvyšok uz v podstate napísanej knihy museli po tragickej autohavárii a predčasnej smrti autora podľa jeho poznámok a záznamov zredigovať priatelia a spolupracovníci za pomoci Dubčekových synov. Tak ju aj odovzdávame verejnosti v nádeji, že splní to poslanie, ktoré si od nej Alexander Dubček sľuboval. Poslanie priamej výpovede i spovede. A osobného svedectva o jeho dramatickom živote a dôležitých obdobiach našej spoločnosti.

Ján Uher