ÚSKOČNÝ MILENEC

Krátky popis:

Milý prior,“ hovorí Florenťan Berto Folchi, ktorého práve drsne vyrušili pri ľúbostnom dobrodružstve, „porozprávam vám najkrajšiu novinku, akú ste kedy počuli.“ A tu sa novela definuje sama. Niečo sa stalo, priamo medzi nami, v našom strede, v dedine pri Florencii, niečo celkom všedné: dvaja sa milujú vo vinici, okoloidúci pocestný má smäd a chce si ukradnúť trochu hrozna, pri skoku cez múrik narazí na chrbát milencovi, zlodej sa vydesí, rozkričí, zburcuje sa dedina krikom i zvonením — slovom, dosť látky na „novellu“, ktorú treba len dorozprávať. Rozpráva sa niečo,, čo sa naozaj stalo a čoho sme svedkami prostredníctvom Bertovým, a naše potešenie vzniká z toho, že sa na udalosti zúčastňujeme. Nastáva tu priamy vzťah: látka — rozprávač — poslucháč (čitateľ) — a my sme doň vtiahnutí aj po stáročiach.

Franco Sacchetti píše svojich „Tristo noviel“ v rokoch 1392 až 1398, Giovanni Fiorentino svojho „Ťulpasa“ okolo roku 1378, Giovanni Sercambi „Novely“ okolo roku 1400. V tomto období je novela ešte celkom mladým, ani nie polstoročným prozaickým útvarom. Veľkým vzorom všetkých novelistov a začiatkom nového literárneho žánru je „De-kameron“ (r. 1348) Giovanniho Boccaccia. Francesco de Sanctis v Dejinách talianskej literatúry nazýva Dekameron „katastrofou alebo revolúciou“. A ide tu skutočne o zvrat všetkých doterajších literárnych predstáv, ak sa odrazu čosi všedné, každodenné pokladá za súce a hodné, aby sa to vyrozprávalo. Novela si však svoje miesto ešte nezaistila. Starnúci Boccaccio sa trýznil pochybnosťami a úzkosťami, či mal vôbec právo napísať také pozemské dielo. A Franco Sacchetti, jeden z prvých Boccacciových obdivovateľov a nasledovateľov, označuje dielo tohto „vynikajúceho florentského básnika“ ako vec nízku (teda neduchovnú).

Aj používanie vulgárneho, ľudového jazyka možno nazvať odvahou. Dante a Petrarca básnili síce v jazyku vulgárnom, hoci spisovnou rečou bola ešte latinčina, ale bol to jazyk očistený a zušľachtený, ľubozvučná, pekná reč,

ktorá sa vyvinula z toskánskeho nárečia. Tu však ide o najsvetskejšie všedné príbehy, ktoré sa rozprávajú všednou rečou podfarbenou nárečím. A práve v tomto čase, keď novelisti začínajú svoje diela, dvíhajú humanisti, myslitelia a umelci tejto slávnej epochy v Petrarcovom duchu hlas a vyzdvihujú grécku a rímsku antiku, ich autorov i jazyk a odsudzujú hrubý vulgárny jazyk.

Podľa humanistov literárne hodnoty spočívajú najmä v tradícii. Novela nemá v zámere a v sebe samej nič podobné. Je nová a hovorí o novom, rozpráva príbehy, ktoré zodpovedajú miere vlastnej skúsenosti. Novela si nevytyčuje nijaký symbolický alebo alegorický význam, ako to robila stredoveká literatúra, rozpráva, čo sa deje a čomu sa možno zasmiať. Napríklad Berto Folchi v Sacchettiho novele spozná sedliačku, ktorá sa mu páči. Aj Berto sa páči jej a ide len o to, aby si našli vhodné miesto, a keď si ho nájdu, oddávajú sa bez okolkov. Túžba a láska sa stotožňujú, láska sa uskutočňuje v oddaní. Nerobia si nič z toho, že žena je vydatá, lebo elementárny cit — ako elementárny život a zážitok vôbec — nedbá na mravné predpisy. Všetko ide rýchlo, ako dačo celkom prirodzené.

Vyrozprávaním Bertovej príhody sa však Sacchettiho novela nekoná. Lebo až teraz nastupuje praktický rozum v postave priora Ocu, ktorý vyhlási vinicu za nebezpečnú — veď v nej vládne ropucha — a kúpi ju za bagateľ. Hlúposť jedného nahráva do rúk druhému. Oca, ktorý sa vyzná v obchodovaní, je pre novelu taký charakteristický ako dvojica objímajúca sa za múrikom. Takmer vo všetkých novelách tohto obdobia nachádzame súčasne s radosťou zo zmyselnosti aj životný postoj zameraný na praktickosť a zisk. Boccaccio to zachytil v sto príbehoch, zarážajúco rozmanitých, ale prenikanie tejto tematiky sa tým len začalo a v nasledujúcich dva a pol storočiach v Taliansku pokračuje.