SOCHA Z VENUŠE

Krátky popis:

Zaslúžilý umelec Ján Lenčo sa narodil 23. októbra 1933 v Žiline, kde dodnes žije a tvorí. Vydal prozaické diela: Cesta na morské dno (1966), Nepokoj v minútach (1968), Ďaleká a blízka (1968), Didaktická kronika rodu Hohenzollerovcov (1968), Pomsta zo záhrobia (1971), Egypťanka Nitokris (1972), Hviezdne okamihy (1974), Rozpamätávanie (1978), Čarodejník z Atén (1978), Zlaté rúno (1979), Kleopatrin milenec (1980), Odyseus, bronz a krv (1982), Žena medzi kráľmi (1985) a Roky v kine Úsmev (1987).

Ján Lenčo je skúsený experimentátor a vo svojej tvorbe sa usiluje využívať širokú škálu prozaických možností. V poslednej knihe Socha z Venuše sa zameral na poviedky s tematikou sci-fi.

Všetky civilizácie, ktorými je zabývaný „vesmír Lenčovej hlavy“, sú ako ľudské myšlienky — aj zákerné, aj patetické, aj túžiace po slobode, aj si vedomé svojej ohraničenosti, sú príbehmi poznania a spoznania, aj nostalgickými záznamami toho, že poznanie nemusí prinášať len šťastie... Práve tieto vnútorné interakcie jednotlivých poviedok vytvárajú ich celkový pulzačný charakter: osciláciu medzi tajomstvom a jeho odhalením, neznámym a jeho poznaním, neistým a určitým, šťastím a clivotou, hrôzou a lahodou... Inými slovami: racionalista Lenčo sa dostáva na hranicu iracionality, tejto rodnej sestry racionálneho.

Socha z Venuše je kniha 41 poviedok sci-fi, v ktorých autor prejavil originalitu myslenia, vynachádzavosť a schopnosť nastoľovať i riešiť závažné sociálne problémy, vytvárať dramatický, dobre pointovaný dej, dobré a originálne sujety, podoprené filozofickým podtextom.

Niektoré poviedky sú domýšľaním reálnych životných situácií, mnohé sú situované do budúcnosti, ich témou sú zdanlivo výpravy do vesmíru, no Ján Lenčo pridáva tomuto tradičnému tematickému zameraniu nevšednosť, myšlienkovú originalitu. Jeho príbehy sú takmer vždy príbehmi cesty, t. j. skúsenosti, na ktorej konci stojí náhle ľudské spoznanie — vlastnej situácie, a zväčša vždy sú príbehmi návratov domov. Lenčove príbehy sú aj príbehmi otázok: o čase a priestore, o živote a smrti, o ľudskej totožnosti a mnohotvárnosti... a za všetkými sa skrýva základná otázka, či to, čo je pre nás neznáme, musí byť dôvodom na agresivitu.

Poviedky Jána Lenču sú obhajobou humanizmu, v tých niektorých „krutých“ aj obhajobou per negationem, cieľom, ktorý chce autor privolať, je spravodlivý, sociálne vyrovnaný svet, preto tak vehementne odsudzuje všetky prejavy antihumanizmu a toho, čo bráni napredovaniu.