KEĎ CESTUJÚCI JEDNEJ ZIMNEJ NOCI…

Krátky popis:

V tvorbe Itala Calvina značí kniha Keď cestujúci jednej zimnej noci jeho znovuzrodenie. Po nádhernom uvoľnení v Neviditeľných mestách, po siedmich rokoch mlčania, sa roku 1979 opäť vracia s celou svojou naratívnou mohutnosťou, až priveľkou, keďže v románe nájdeme až desať začiatočných kapitol románov, úplne rozdielnych, na pozadí pospájaných červenou nitkou príbehu, ktorý nás sprevádza dobrodružstvami Čitateľky a Čitateľa od jednej kapitoly po druhú, no vždy sa zakrátko skončí.

Experimentálny a kombinačný spôsob písania, veľmi výrazný v knihe Zámok skrížených osudov, ale už značne utlmený v Neviditeľných mestách, sa tu takmer celý odhaľuje v nespútanej fantázii, ktorá nepozná hranice ani času, ani priestoru, len rozkoš z rozprávania, ktorú len horko-ťažko drží na uzde intelektuálna vôľa, ktorá váhavo zasahuje hlboko do štruktúry románu. Frustrácia, ktorú Calvino núti prežívať Čitateľa i Čitateľku, keď sa príbehy napísané s ohromujúcim majstrovstvom nečakane končia, sa prenáša aj na nás, vždy podliehame očakávaniu, ktoré autor zakaždým pripraví, ktoré však zlomyseľne odmieta naplniť.

Sám Calvino definoval toto svoje dielo ako „román o rozkoši z čítania“, no rovnako sa v ňom prejavuje aj jemná a ľahká radosť z písania, ba možno aj zo života, ktorá nezmazateľným spôsobom poznačila poslednú fázu jeho výnimočnej literárnej tvorby.

Italo Calvino sa narodil roku 1923 v Santiago de Las Vegas na Kube. O dva roky sa jeho rodina vrátila do Talianska a usadila sa v San Remo. Po vypuknutí druhej svetovej vojny sa Calvino aktívne zúčastnil na odboji. Roku 1946 začal spolupracovať s vydavateľstvom Einaudi, o rok neskôr skončil štúdium na univerzite diplomovou prácou o Josephovi Conradovi. Od roku 1950 pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Einaudi a svoju profesiu neprestal vykonávať ani neskôr, keď sa preslávil ako spisovateľ. Písal pre denníky Coriere della Sera a Repubblica. Zomrel náhle, na záchvat mŕtvice v Siene roku 1985.

Ako spisovateľ sa predstavil roku 1947 románom Chodník pavúčích hniezd (II sentiero dei nidi di ragno). Nasledujú romány Rozdvojený vikomt (Il visconte dimezzato, 1952), Barón na strome (Il barone rampante, 1957) a Nejestvujúci rytier (Il cavaliere inesistente, 1959), ktoré vyšli spoločne pod názvom Naši predkovia (I nostri antenati, 1960). Roku 1963 vychádza Marcovaldo a Skrutátorov deň (La giornata di uno scrutatore). Nový rozprávačský spôsob prezentoval v Kozmikomických poviedkach (Le cosmicomiche, 1965) a v románe Cé nula (Ti con zero, 1968). Ďalší zlom možno zaznamenať v dielach Zámok skrížených osudov (Il castello dei destini incrociati, 1973) a Neviditeľné mestá (Le cittá invisibili, 1972). Medzitým mu vyšla zbierka poviedok Neľahké lásky (Gli amori difficili, 1970). Nasledujú romány Keď cestujúci jednej zimnej noci... (Se una notte d´inverno un viaggiatore, 1979) a Palomar (1983), ako aj posmrtne vydané knihy Na jaguárom slnku (Sotto il sole giaguaro, 1986) a Ulica svätého Jána (La strada di San Giovanni, 1990). Významné sú aj jeho zbierky esejí Kameň navrchu (Una pietra sopra, 1980), Zbierka piesku (Collezione di sabbia, 1984) a Odkazy tretiemu tisícročiu s podtitulom Americké prednášky (Lezioni americane, 1998).