7.2.2021 -STV1 – 21,20
Milo Urban. Rodák z Oravy (*1904, Rabčice), vyrastal na samote, takmer odrezaný od civilizácie, v hájovni pod Babou Horou na slovensko-poľskej hranici. Do gymnázia chodil v Ružomberku. Začal pracovať ako redaktor v tlačovom orgáne HSĽS Slovák. Odchádza do Banskej Štiavnice v snahe dokončiť štúdia na vyššej lesníckej škole, ale to sa mu nakoniec nepodarilo. Zameral sa preto na prácu s perom. V dvadsiatych rokoch začína písať svoje novely ktoré neskôr vydal v súbornej zbierke Výkriky bez ozveny. Neskôr, vo svojich 23 rokoch sa púšťa do svojho najvýznamnejšieho literárneho diela – do písania románu Živý bič.
Nezameral sa na I. svetovú vojnu, ale do obdobia po jej skončení zasadil príbeh obyčajných dedinčanov jednej hornooravskej dediny – Adama Hlavaja, jeho manželky Evy Hlavajovej, Okolického, Ilčíčky a Kúrňavu. Literárna kritika napokon hodnotí toto dielo ako kľúčový medzivojnový román, čo potvrdil aj jeho následný preklad do trinástich jazykov. Živý bič bol preložený takisto do nemčiny a po nástupe fašizmu v Nemecku ho spolu s dielami spisovateľov Thomasa Manna či Ericha Maria Remarquea pálili sfanatizované davy. Zo dňa na deň sa stal román „bestsellerom“. Jeho viacjazyčné preklady vychádzali v 20-tisícových nákladoch. Rakúsky spisovateľ a literárny kritik Georg Manheimer označil Mila Urbana za slovenského Remarquea.
Počas existencie vojnovej Slovenskej republiky, v období 1941 – 1945, Milo Urban pôsobil ako hlavný redaktor denníka Gardista, tlačového orgánu Hlinkovej gardy. Pred skončením II. svetovej vojny, z obavy pre represálie na jeho osobe, kvôli jeho pôsobeniu v Gardistovi, utiekol do Rakúska, kde sa ukryl v americkej okupačnej zóne. Američania ho vydali nazad do Československa a napodiv v roku 1948 ho ľudový súd odsúdil len k verejnému pokarhaniu a zákazom verejnej činnosti. Nútene sa musel vysťahovať preč z Bratislavy a pre miesto jeho ďalšieho pôsobenia mu určili Chorvátsky Grob. Spočiatku pracoval len ako prekladateľ umeleckej prózy a poézie a neskôr, koncom 50. rokov začal znova písať, avšak jeho neskoršia tvorbe už nedosahovala kvalít medzivojnového obdobia.
Napriek Urbanovej kontroverznej minulosti v období jeho redaktorskej práce v Gardistovi jeho román Živý bič ostáva zrejme natrvalo v zlatom fonde slovenskej literatúry, ako aj v zozname povinnej literatúry pre školákov.
Na pamiatku Mila Urbana sú v niektorých mestách po ňom pomenované ulice (Bánovce nad Bebravou, Chorvátsky Grob, Dolný Kubín, Komárno, Námestovo, Nižná, Senec, Žilina, Zlaté Moravce). Takisto na turistických mapách môžeme nájsť turistický Chodník Mila Urbana (dĺžka 8 km ), ktorý vedie z chaty Slaná Voda cez Hviezdoslavu horáreň a rozhľadňu Šťaviny až na hraničnú Babiu Horu.
V roku 1966 sa režisér Martin Ťapák rozhodol sfilmovať pre televíziu tento román. Jedná sa o dva diely po 70 minútach (pre televízne obrazovky) a 90 minútový zostrih pre kiná. Do hlavných úloh obsadil výborných hercov. Milku Vášaryovú (Eva), Štefana Kvietika (Adam), Mikuláš Huba (Okolický), Jozef Kroner (Kúrňava) či Vieru Strniskovú (Ilčíčka). Nádherná kamera Tibora Biatha a hudba Jan Zimmera dokresľujú emóciami nabitu hlavne druhú časť filmu.
