DLHÉ SÚ TIENE SEVERU

Krátky popis:

Bezhraničné kráľovstvo ľadovcov, víchrice vanúce po šírych arktických pláňach, pol roka oslepivé svetlo, pol roka zase studená polárna noc, večne treskúce mrazy — to je čudesný kraj Eskimákov na ďalekom, vábivom i odstrašujúcom Severe. A predsa v takých nežičlivých podmienkach, doslova v boji o holú existenciu, podarilo sa im zachovať si etnickú, rasovú i kultúrnu jednotu.

Eskimáci patria počtom k najmenším etnickým skupinám na svete, no ich ľadové príbytky — iglu — sú roztrúsené na obrovskom priestore až štyroch rozličných štátov. Títo podľa nášho chápania v mnohých smeroch primitívni ľudia vytvorili svojskú kultúru, majú originálne spoločenské, náboženské a etické názory. Napríklad, nikdy sa nelúčia, oslavujú len príchod. Tvrdý existenčný boj ich núti podriaďovať sa neľútostnému poriadku: jeden živý tvor musí zahynúť, aby iný mohol žiť. Preto starých, už „nepotrebných“ ľudí vykladajú na ľad a nechajú ich tam — opäť bez slova rozlúčky — zomrieť. Nepríjemné veci si jednoducho nevšímajú. Sú prostí, nespútane optimistickí (veď ich hlavnou starosťou je zaobstarať si potravu), drsní ako kraj, v ktorom žijú, no k deťom a priateľom láskaví, mäkkí.

Hans Ruesch (v beletristicko-cestopisnom diele s nemalou hodnotou objaviteľskou) na dramatickom príbehu Erneneka, Asiak a ich detí stvárňuje život kočovných Eskimákov neďaleko severného pólu. Iba pomaly aj sem zasahuje necitlivou rukou civilizácia, a tak sa premieňa, skôr zaniká svet, nemenný po stáročia. Do bielej krajiny preniká biely muž a prináša pušky, ohnivú vodu, svoje zákony, názory, choroby a samozrejme božstvá. Dotyk s civilizáciou, tak ako už mnoho ráz v dejinách, vnáša zmätok, bolesť do spôsobu života Eskimákov a narúša ho. Vidieť to na hrdinoch pútavého Rueschovho rozprávania — na Papikovi a Ivalú — ktorí ešte zavčasu, no už zasiahnutí, unikajú čo najďalej od bielych dobyvateľov, späť na Ďaleký sever, do úplnej izolácie, do krajiny dlhých tieňov...