OPUŠŤÁK

Krátky popis:

Anton Lauček (nar. 7. 4. 1950) už vo svojich prvých dvoch knihách (Zelená modrá — 1982 a Pierko iba ľahučko prichytené - 1987) zaujal jemne modulovaným rozprávačstvom, v ktorom nechýba cit pre autentickosť prostredia, zmysel pre živý a významuplný detail a najmä - cit a citlivosť k najjemnejším prejavom života.

Jeho najnovšia kniha Opušťák uvádza čitateľa do vojenského prostredia. Anton Lauček aj v jej štyroch novelách potvrdil, že je autorom ľudskej harmónie, jeho prózy sú nežné, plné ľudského pochopenia, vyžarujúce tichú radosť a nepatetické šťastie z drobných krás života.

V prvej novele Opušťák sa mladý vojak dostane k nedobrovoľnej asistencii pri pôrode. Dramatický záver napokon prináša nové poznanie ľudskej súdržnosti. Pocit nejasného videnia je príbeh simulanta Fera Sypaničku, ktorý sa chce na úkor iných vyhnúť vojenskej robote. V atmosfére spravodlivosti, vytvorenej kolektívom spoluvojakov, však na chytráčenie doplatí. Novela Venco, príbeh o „vyšinutom“ vojačikovi, je svedectvom o hĺbkach a výškach ľudskej túžby, o láske, ktorá za kasárenským plotom nadobúda osudové rozmery. Aj tu znova zaznieva sugestívne posolstvo o ľudskej spolupatričnosti, ktorá sa nevnucuje, ale prirodzene dýcha z každého Laučekovho motívu. Posledná próza Žofa je krásnym rozprávaním o priateľstve vojakov so psíkom. I v nej sa autor prejavil ako „nežný a vďačný milenec života". Jeho hrdina svojou „zakázanou láskou" k psíkovi nakazí takmer celé kasárne a relatívna neuveriteľnosť tohto vzťahu a jeho príbehovej realizácie nebude prekážať zrejme ani čitateľovi vo vnímaní veselej, optimistickej a aj dojímavej výpovede o životných hodnotách mladého človeka,

Všetky novely sú prestúpené humorom, ktorý vonkoncom nevyznieva vojensky hrubo. Anton Lauček rozpráva svoje príbehy s príťažlivou jednoduchosťou, ktorá však Čitateľa neoslobodzuje od možnosti rozmýšľať a predovšetkým - uveriť, že dobro nemusí byť len morálnou či poetickou kategóriou, ale že môže byť i spôsobom života a princípom literárnej tvorby.