Zem ľudí

Krátky popis:

Tvorba tohto významného francúzskeho spisovateľa (narodil sa 29. júna 1900 v Lyone a zahynul 31. júla 1944, niekoľko dní pred oslobodením Francúzska, ako vojenský pilot pri prieskumnom lete z Korziky nad južné Francúzsko) je svojská, jedinečná, je to mimoriadny zjav vo francúzskej literatúre. Jeho knihy - u nás doteraz vyšiel roku 1948 román Nočný let a roku 1959 jeho posledné dielo, rozprávka pre veľkých Malý princ - sú preniknuté sviežim vetrom širokých priestorov, v ktorých sa Exupéry ako letec pohyboval. Svojím umeleckým talentom objavil v živote letcov nielen svet dobrodružstva, ale aj prastarú pravdu ľudského života: človek poznáva svet prácou, a k práci potrebuje nástroj. Pre pilota takýmto nástrojom je lietadlo.

V diele Zem ľudí, ktoré v pôvodine vyšlo roku 1939, dokázal Exupéry spojiť jedinečné zážitky z vlastného života poštového pilota i spomienky svojich druhov-letcov s prenikavým myšlienkovým ponorom do ľudských osudov. Čitateľa vzrušia scény, keď autor rozpráva, ako stroskotal kdesi v Líbyjskej púšti, kde človek vydrží najviac tri dni bez vody, ako po havárii odchádza od lietadla so svojim mechanikom, hľadajúc záchranu, ako ho sužuje smäd, desia fatamorgány, ako pomaly hynie, a predsa sa nevzdáva, predsa nachodí zmysel aj v takomto vypätom živote. Nakoniec ho zachránia Beduíni, vyslobodia ho z dobrodružstva, ktoré však nebolo dobrodružstvom samým pre seba, bola to ťažká práca v službe človeku.

Z týchto príbehov zo života letcov v Severnej Afrike, napísaných hutným a citlivým jazykom, vyvodzuje autor filozofické závery, hľadá plnosť ľudského života a jeho pravdy. Strhujúco pôsobia jeho bystré, jasné a pritom stručné rozbory pangermanizmu, ktorý sa prejavil pred a v druhej svetovej vojne v obludnej podobe fašistickej moci. Na druhej strane prenikavo pôsobí jeho citlivý vzťah k prostému človeku, jeho odsúdenie vykorisťovania. Dielo myšlienkove vrcholí túžbou pomôcť človeku; autor ju vidí, ako sám vraví, v tom, že:

„...všade okolo nás sa ľudia dožadujú splnenia tých istých potrieb. Chceme byť oslobodení. Človek, ktorý kope čakanom, chce vedieť, prečo kope. Galejník kope čakanom, a tá práca ho ponižuje, a kope aj hľadač drahých kovov; toho tá práca povznáša. Galeje vôbec nie sú tam, kde sa kope čakanom. Ich hrôza nemá hmotný charakter. O galejach možno hovoriť vtedy, ak kopeme, a naša práca nemá zmysel, ak sa ten. kto kope, nezapája do spoločenstva ľudí.“